Nečakajte na vrtuľník

Tento článok som sľúbila napísať. Ja osobne ním chcem povedať  veľké ĎAKUJEM. Pri sľube som sedela s polámanou nohou na lehátku , ktorým vozia pacientov na röntgen a sľub som dala lekárke. Priviezla ma z letného výletu vrtuľníkom záchrannej služby z pod vrcholu Ďumbiera.

Neverím na náhody. „Neviem prečo“  mi ráno pri pohľade z Chopku na Ďumbier preletelo hlavou, že mne sa nohy nelámu. Už tam sa mi šmýkalo a nevedela som prečo. Mala som obuté poctivé vibramy. A o pár hodín neskôr počujem nad sebou neznámeho turistu ako hovorí do mobilu: „Noha je určite zlomená, bude treba spustiť hák“(mysleli z vrtulníka). Sedela som tam a nevedela som pochopiť, čo sa vlastne stalo.

Spätne som si pozerala fotky z vrcholu Ďumbiera a ani dnes na nich nevidím známky extrémnej únavy. Skôr ich tam hľadám. Bol krásny slnečný letný deň a boli sme na dlho plánovanom letnom rodinnom výlete. Nevedela som povedať nie.

Záchranári prileteli veľmi rýchlo. Mala som poistenie do hôr, aj vďaka tomu som tú polhodinku sedela na skalách s dôverou v okolnosti, že keď už som ten pád prežila, dopadne to dobre.

Boli úžasne zohratí, presní a ľudskí. Lekárka neurobila jediný pohyb navyše. Rada som sa od nej nechala presvedčiť, že o pár hodín budem mať nohu v sádre a budem sa tomu smiať. Ešte hore na kopci sa ma pýtala, čo robím – a dohodli sme sa, že o nich napíšem.

A tak im dnes, týmto článkom posielam veľké  ĎAKUJEM, ktoré je za mňa väčšie ako  Ďumbier sám. V nebezpečnej situácii som sa vtedy s nimi cítila bezpečne.

Z vrtuľníka ma vyložili v nemocnici v Liptovskom Mikuláši. Čakali cudzinku v sandálkoch a vyložili mikulášťanku vo vibramoch. Operovali ma na druhý deň a ďalších šesť týždňov som mohla stúpať iba na jednu nohu. Ale zostala som živá a vďačná, že to vlastne dobre dopadlo.

Zastavilo ma to zvláštnym spôsobom. Všetko som uvidela z iného pohľadu. Videla som, kto je pri mne v tomto období najbližšie.

Hlavné, čo sa od tohto obdobia zmenilo je môj prístup k sebe. Už si nemyslím, že potrebujem aktívne relaxovať šnúrou výletov, lebo je práve čas dovoleniek. Môže to mať dosť nerelaxačný účinok. Ak sa cítim zvláštne, už si nenahováram, že to nevadí. Vadí to. A treba na to myslieť skôr, ako priletí vrtuľník.

Vtedy, keď som vrtuľník a lekárov potrebovala,  cítila som sa veľmi previnilo, že som spôsobila tak veľa práce toľkým profíkom.

Zvyšok leta som strávila so synom u mojich rodičov. Bol to pre neho šok, videl ako vzlieta vrtuľník a nevedel, že je v ňom jeho mama. Neposlúchol babku a rozbehol sa mi naproti. Stretol moju sestru a dozvedel sa, že mame sa nechcelo ísť peši, tak išla vrtuľníkom.

Po mojom návrate z nemocnice akoby o niečo dospel. Staral sa s babkou o mamu. Stále mal pri sebe mobil, keby som náhodou niečo potrebovala. Bez neho by to bolo oveľa ťažšie. Jeho zhodnotenie prázdnin bolo zvláštne. Najviac sa mu páčilo, že sme boli stále spolu. Nemohli sme nikam chodiť a boli sme spolu skoro celé dni. A práve to bolo pre neho najviac. Byť iba tak spolu bol ten najlepší prázdninový program.

V lete sme s rodinou mali čas aj na veľa prázdninových debát. Väčšinou sme zistili, že sme na tom všetci veľmi podobne. Stále uvažujeme, či môžeme alebo nemôžeme venovať čas a pozornosť sebe. Či sa môžeme alebo nemôžeme rozhodovať podľa toho ako sa cítime. Na základe tohto hlavolamu prázdninovo vznikol fór, ktorému asi rozumieme iba u nás doma: „Na čo čakáš, na vrtuľník ? “

Chápeme ho všetci. Ako prvý túto otázku dostal môj otec, keď  sa v jeden letný podvečer rozhovoril, že mu už niekoľko týždňov tŕpne ruka.

A tak myslime na seba, kým je čas. Týka sa nás to všetkých žien, mužov a učiť by sme to mali aj deti.  A pripomínajme si to. Nie každý deň je krásne slnečný a každý výjazd vrtuľníka nekončí článkom z vďačnosti. Niektoré duše by ho aj vďačne napísali, ale tam kde sú sa už blogy nepíšu…

Vrtuľníková záchranná zdravotná služba poskytuje leteckú záchrannú službu od roku 1991. Má uzavreté zmluvy so všetkými zdravotnými poisťovňami, ktoré sídlia na území Slovenskej republiky. Pre všetkých občanov, ktorí sú v nich poistení, je záchrana vrtuľníkom plne hradená z ich zákonného zdravotného poistenia.

V súčasnosti je Vrtuľníková záchranná zdravotná služba
v pohotovosti
24 hodín denne – 7 dní v týždni – 365 dní v roku.